Začiatky raných dejín hnutia SDM
Hnutie Svetového dňa modlitieb pochádza z USA. Korene má v svetovom misijnom hnutí. Na tejto pôde vzniklo v 19. storočí samostatné hnutie žien, ku ktorému čoskoro patrí ako charakteristický znak právo na samostatné modlitebné zhromaždenia žien.
Strediskom a východiskom hnutia je dlhý čas mesto Boston, kde pôsobila nezabudnuteľná Anna Hutchinson. Prišla z V. Británie v r. 1634 a začala viesť zhromaždenia žien. Na tieto modlitebné zhromaždenia význačne vplývali „modlitebné koncerty“, pochádzajúce zo Škótska. Koncerty, ako súčasť misijného hnutia, sa usporadúvali každý mesiac a s úspechom sa šírili takmer do celého sveta (do Holandska, Švajčiarska, Nemecka, Indie a Afriky). Vyznačovali sa najmä medzikonfesijným charakterom.
Prvou organizáciou žien na podporu misie bolo od r. 1800 „Bostonské spoločenstvo žien pre misiu“. Založila ho baptistka Mary Webb, sama pripútaná na vozíčku, spolu so 14 baptistkami a kongregacionalistkami. Zaviedli zbierky, s odkazom na novozákonnú obeť chudobnej vdovy, a vyvíjali rôzne aktivity na získanie peňazí pre podporu „Azylu pre siroty“ a pod. V nasledujúcich rokoch vzniklo viacero spoločenstiev a v r. 1818 je už 97 z nich navzájom prepojených a zúčastňujú raz za mesiac na modlitbách s rôznym zameraním: šírenie Biblií a literatúry, podpora chudobných, študentov, vysielanie misionárov, najmä však podporujú zahraničnú misiu. Vznikajú vlastné projekty a napriek masívnemu domácemu odporu – prvé mladé misionárky. V tridsiatych rokoch sa zakladajú misijné spoločnosti žien v Londýne a v Škótsku na podporu vzdelávania žien východu – Spojenie pre zahraničnú misiu.
V New Yorku Sarah Doremus z reformovanej cirkvi sa zapája do misijnej práce na pomoc utečencom, ženám v Grécku a do množstva dôležitých sociálnych a cirkevných projektov. Vznikajú vyššie školy pre dievčatá, koedukačné školy a univerzity pre ženy – prvú založila v r. 1837 Mary Lyon v USA napriek veľkým protivenstvám. Absolventky sa uplatňujú ako učiteľky a neskôr aj ako lekárky v misii, iné sú vedúce v misijných spoločenstvách žien. Ich hlavným úsilím bola práca pre ženy a deti, ktorú podporovali svojimi darmi. Založili dievčenskú školu v Číne. Riešili tým problém, ktorým nás poveril náš Pán na Olivovom vrchu, a to vykúpenie: „Čo sa stane z ľudí, ktoré nič nevedia o ponuke milosti a o slove Biblie?“ Tieto prebudenecké a reformačné hnutia sa navzájom ovplyvňovali a zasadzovali sa aj za odstránenie otroctva. Barrett Montgomery nazýva neskôr 19. storočie „storočím ženy“. Vývoj smeroval k oslobodeniu žien spod utláčaného postavenia a diskriminujúcich zákonov. Na čele jedného z týchto hnutí stála metodistka Frances Willard, pochádzajúca z okolia Rochesteru. Aj Emma Willard pojala odvážny plán na založenie Vyššej dievčenskej školy, financovanej štátom rovnako ako chlapčenské školy, a predložila požiadavku parlamentu. Na základe tejto iniciatívy dostali tisícky dievčat rovnakú možnosť vzdelávať sa na vyšších školách a univerzitách, čo rozširovalo ich obzor a povzbudilo ich ducha. Naučili sa exaktne myslieť a prakticky sa vyjadrovať, neohrozene sa stavať za nepopulárne veci a organizovať sa. Bez ohľadu na očakávaný odpor zakladá v r. 1861 Sarah Doremus so ženami rôznych denominácií „Zjednotenú misijnú spoločnosť žien Ameriky“. Vzápätí vznikajú jej odnože v mnohých mestách od Bostonu po Filadelfiu, od Louisville po St. Louis. Zakladateľka zostáva prezidentkou až do svojej smrti v r. 1877.
Kongregacionalistky z Novej Anglie zakladajú v r. 1868 prvú vlastnú prácu žien pre zahraničnú misiu, hoci pôvodne plánovanú ako interkonfesijnú s cieľom vysielania misionárok. Vznikajú ďalšie konfesijné práce žien s rovnakým zameraním. Legendárne sa stáva založenie Misijného spoločenstva žien pre zahraničnú misiu Biskupskej metodistickej cirkvi v Bostone iba deviatimi ženami 22. marca 1869. Iba takejto malej skupine sa podarilo prísť na miesto stretnutia pre nečakane silnú zimnú búrku. Týchto deväť žien spísalo stanovy, zvolilo členky predstavenstva a 44 žien v 17 spolkových štátov za viceprezidentky, a tak prácu zakotvili. Ešte v tom istom roku vyslali Izabellu Thoburn a lekárku Claru Swain do Indie. Izabella začala školu s piatimi dievčatami a založila v r. 1887 prvú univerzitu pre ženy v Ázii. Pri svojej prvej dovolenke bola ako prvá žena pozvaná pri bohoslužbe prehovoriť. Odmietla, že sa to nepatrí, že môže nanajvýš sedieť v prednej lavici a po bohoslužbe odpovedať na otázky. Prišlo toľko otázok, že z odpovedí sa stala právoplatná prednáška.
Ženy Severnej baptistickej cirkvi sa organizovali v r. 1871. Vzhľadom na veľké vzdialenosti v USA vznikli tri organizácie – na východe, v strednom západe a na pacifickom pobreží (1874).
Po vzniku misijných prác žien sa pokúšali muži dostať ich pod kontrolu všeobecného misijného diela, alebo ich potlačiť. Veľký počet spolupracovníčok a ich príspevky vykazovali výsledky svedomitej práce na misijnom poli a získali čoskoro uznanie. Napriek tomu bolo po desaťročia počuť šomranie mužov, že práca žien v porovnaní k celému misijnému dielu je priveľká a že ženy majú vždy dosť prostriedkov na svoje projekty, zatiaľ čo muži málo alebo žiadne. Naliehali, aby sa práca žien pre diakoniu a misiu začlenila do cirkvi.
Popri práci žien pre zahraničnú misiu začalo vznikať aj samostatné úsilie za domácu misiu, misiu vo vnútrozemí. Na začiatku organizovania vnútornej misie stoja presbyteriánske ženy. Korene tohto hnutia sú v misii medzi indiánskym obyvateľstvom a neskôr medzi prisťahovalcami z Európy a ich vážnou situáciou, a nepriaznivými následkami otroctva čiernych vo vlastnej krajine. 12. decembra 1878 sa stretla malá skupina angažovaných presbyteriánskych žien v priestore Biblického domu v NewYorku a založila Výkonný výbor s prezidentkou Ashbel Green. Po jej smrti sa vedenia ujíma Darwin R. James až do r. 1912. Popri všetkom modlitebnom záujme zostávajú hlavnou starosťou výboru finančné otázky a spôsoby pomoci. Vydávajú mesačník s heslom „Naša krajina pre Krista“. Celú prácu výboru sprevádzajú modlitby a bohoslužby. Výkonný výbor sa už dlhšie zaoberal myšlienkou jedného modlitebného dňa pre celú krajinu. Návrh na zaradenie do januárového modlitebného týždňa neviedol k žiadúcemu výsledku. Vo februári 1887 sa rozhodlo, že modlitebný deň bude súčasne pri zasadaní Generálneho zhromaždenia. Obsahom modlitieb má byť zodpovednosť amerických žien za vnútornú misiu, vedenie detí k povinnostiam pre svoju krajinu a prosby za Božie požehnanie. Súčasne bol jeden deň v roku stanovený na slávenie a má sa začať v celej krajine modlitbou o Božie požehnanie pre prácu a činnosť Výkonného výboru. Výročné zhromaždenie presbyteriánskej pomoci žien pre vnútornú misiu a Generálne zhromaždenie sa konalo z úsporných dôvodov súčasne vždy v máji. Výkonný výbor rozosielal pozvánky k tomuto dni každý rok všetkým zapojeným výborom žien.
V tom istom roku vyhlásilo Misijné spoločenstvo žien Južnej episkopálnej metodistickej cirkvi týždeň pred Vianocami za „Týždeň modlitieb a odriekania“ pre misiu. Všetky ženy sa mali zjednotiť každý večer pri súmraku v prosbe o Ducha Svätého pre prácu misijného spoločenstva domáceho a zahraničného. V nasledujúcom roku, teda v r. 1888, bol termín preložený na november, neskôr premenovaný na „Týždeň pokory a modlitieb“ a dostáva charakter ďakovnej obete. Na jeden deň v priebehu týždňa modlitieb sa kladie zvláštny dôraz. Ženy si vymieňajú skúsenosti s inými skupinami žien pre zahraničnú misiu. Ich prezidentka Juliana Hayes sa zúčastňuje v r. 1888 na Svetovej misijnej konferencii v Londýne a táto práca žien sa stáva členom tam zriadeného Svetového výboru. Metodistické ženy z juhu sa aktívne zúčastňujú aj na príprave a uskutočnení Ekumenickej misijnej konferencie v New Yorku v r. 1900.
Lucy Waterbury a Helen Barrett Montgomery sa prvý raz stretli pri istom misijnom podujatí baptistického zboru, na ktorom obe hovorili o svojej činnosti. Tým sa začalo ich dlhoročné priateľstvo a partnerstvo pri podporovaní misijnej práce žien a pri otvorenom vystupovaní za celosvetové záujmy žien a detí. Lucy Waterbury prevzala v r. 1889 platenú funkciu domácej práce v r. 1871 založenej baptistickej spoločnosti žien pre zahraničnú misiu v Bostone. Helen Barrett Montgomery sa začala tiež angažovať ako čestná funkcionárka v tejto spoločnosti spočiatku ako tajomníčka vo svojej oblasti.
Pri storočnici vzniku Protestantskej svetovej misie na konferencii v Londýne v júni 1888 sa po prvý raz uznala práca žien ako samostatná činnosť a ženy prevzali za ňu plnú moc. Medzi prítomnými bolo 345 zástupkýň z Veľkej Británie a Írska, 32 z USA a 4 z Kanady. Z kontinentálnej Európy nebol nik. Tam došlo k založeniu Výboru svetovej misie kresťanských žien na čele s kongregacionalistkou Abbie B. Child z Bostonu, ktorá rozoslala ponuku na pričlenenie všetkým spoločenstvám žien až po Austráliu: Spoločným zámerom Výboru sú na prvom mieste modlitby a všetkých vyzýva, aby sa všetky krajiny zjednotili v modlitbách za príchod Božieho kráľovstva. Existencia tohto ekumenického výboru dosvedčuje, aké silné povedomie jednoty vo viere, spoločnej identity a cieľavedomého a fundovaného náhľadu na situáciu žien spája na celom svete zodpovedné misijné spoločenstvá žien.
Presbyteriánsky Výkonný výbor pre domácu misiu pod vedením Mary Ellen James od r. 1881 dosiahol čoskoro veľký vplyv. Svoju prácu zamerali prevažne na potláčané skupiny obyvateľstva, a to nabádalo nevyhnutne dať do poriadku pomery vo vlastnej krajine – zmeny sa dali dosiahnuť iba cez politiku. Išlo o boj s morálnym úpadkom krajiny pre mnohoženstvo mormónov, s šírením „nečistej“ literatúry a pokusom o svätenie soboty, o dodržiavanie Božích prikázaní aj v razantne sa meniacej spoločnosti. Z týchto začiatkov sa čoskoro preorientovali na neutešené postavenie žien a detí, a najmä na situáciu menšinových skupín. V indiánskych oblastiach dochádzalo k masívnej korupcii a bezohľadnému využívaniu domáceho obyvateľstva, kde cielene dovážali alkohol, aby mohli tým viac zneužívať závislých ľudí. Vnučka o svojej starej mame píše: „Žiadne okolnosti ju nezadržali, keď bola presvedčená, že sa musia zmeniť. Vyčerpávajúca výchova siedmich detí bola pre ňu veľmi únavná. Aby však zabezpečila svojmu mužovi pokoj, často zbalila všetky a išla s nimi aj do zahraničia. Svoj prezidentský úrad brala veľmi vážne a často bola celý deň na pracovisku v New Yorku. Nikdy sa nehanbila žiadať peniaze, keď usúdila, že sú potrebné. Písala tak tisíce listov pri svojom stole doma alebo na pracovisku...“.
Na Výročnej konferencii baptistickej misijnej spoločnosti žien pre zahraničnú misiu v apríli 1891 referovala Lucy Waterbury po prvý raz o „Modlitebnom dni“, každoročne pevne stanovenom s určenou témou. Tieto spočiatku celodenné zhromaždenia sa označovali za zdroj sily a novej lásky pre prácu v misii v časopise „Pomáhajúca ruka“.
Spoločenstvá žien pre vnútornú misiu rôznych denominácií sa ujímali čoraz naliehavejšieho problému: biedy prisťahovalcov z východnej a južnej Európy do USA. Väčšina prisťahovalcov spred r. 1880 sa pomerne rýchlo asimilovala a zväčša patrili do protestantských cirkví. Neskorší prisťahovalci boli biednejší, usadzovali sa v slumoch veľkomiest podľa svojich etník a vlastnej kultúry. Mnohí boli katolíckeho, ortodoxného alebo židovského vyznania.
Spoločenstvo žien pre vnútornú misiu Episkopálnej metodistickej cirkvi založilo 1887-88 Úrad pre prisťahovalcov, ktorý sa staral predovšetkým o mladé dievčatá, deti a rodiny. Od nasledujúceho roku viedli ženy v New Yorku, Bostone a Filadelfii okrem Domova pre dievčatá a prisťahovalcov aj Taliansku misiu v New Yorku. Spoznali dôležitosť základnej výchovy dievčat a organizovali pre ne rôzne kurzy. Kritizovali pomery na vysťahovaleckých lodiach, neľudské zaobchádzanie úradov s prisťahovalcami a zlú situáciu v preplnených prijímacích zariadeniach. Naproti tomu stavali lásku Krista voči chudobným a cudzincom a chceli im poukázať na cestu do „prístavu lásky“.
Prvá presbyteriánska cirkev v Evanstone (Illinois) sa tiež usilovala pracovať medzi cudzojazyčným obyvateľstvom. Až po viacročnom úsilí a zjavnej nutnosti práce medzi prisťahovalcami súhlasilo Generálne zhromaždenie s účasťou Výkonného výboru žien pri práci v baníckych a priemyselných oblastiach. Výbor prijal v r. 1902 prvú spolupracovníčku pre Slovanov v Pennsylvanii.
V r. 1893 sa uskutočnil pri svetovej výstave v Chicagu „Parlament náboženstiev“ a v jeho rámci trojdňový misijný kongres žien pod záštitou „Svetového misijného výboru kresťanských žien“. Mnohými podujatiami sa verejne prezentoval význam práce žien, zameranej na cudzinu i vlastnú krajinu, ktorá slúži na oslávenie Boha a pre dobro ľudí. „Nie hmota, ale duch, nie vec, ale človek.“ Odzneli referáty o prisťahovalectve od s. Willing, a práci diakonickej od s. Bancroft-Robinson, o boji proti alkoholizmu a o mnohých metódach, v ktorých sa ženy spojili s cieľom dosiahnuť právo a pravdu vo svete. „V Chicagu sa zhromaždili statoční ľudia zo všetkých národov pod nebom za ušľachtilým účelom vzájomného porovnávania rôznych náboženstiev. Modlitba, ktorú nás Pán naučil, je univerzálna modlitba. Spoločne ju hovorili ľudia všetkých vierovyznaní. Podstatnou pre jednotu ľudstva nie je rasa, farba pleti alebo životné podmienky, ale viera. Vo všestrannom úsilí duší o vyšší cieľ, o božstvo vo všetkých ľuďoch, zasvieti iskra pravého svetla nad každým človekom na tejto zemi“ (zo správy Metodistickej cirkvi).
Zo spoločenstva žien vyšla spočiatku nenápadná iniciatíva, aby bol „Deň pokory a modlitieb za vnútornú misiu“ ekumenický. Ak niekde, tak potom tu je počiatok neskoršieho svetového ekumenického dňa modlitieb. Niektoré skupiny Episkopálneho metodistického spoločenstva žien pre vnútornú misiu v severozápadnej Iowe začali usporadúvať taktiež taký modlitebný deň. Obzvlášť sa pri tom cenili „systematické dary“ , tým sa ukázal tento deň ako výnosný. Keď s. Negus z Iowy referovala druhý raz pri Výročnej konferencii celému Episkopálno-metodistickému spoločenstvu žien o modlitebnom dni a z neho prúdiacom „duchovnom a inom úžitku“, rozhodlo spoločenstvo v r. 1893 zaviesť na jar všade taký „Deň pokory a modlitieb“ a ustanoviť výbor, ktorý by bol schopný stanoviť presný termín konania a pripraviť bohoslužbu na tento deň. V r. 1894 vyšiel program bohoslužieb v časopise spoločenstva, vytlačili „obálky odriekania sa“ a informačné listy určené pre zodpovedné ženy celej krajiny. Predovšetkým však výbor požiadal obdobný presbyteriánsky výbor, aby oznámil svoj návrh na stanovenie modlitebného dňa, a tento krok bol pre budúcnosť priekopnícky. Lebo odpoveď znela: „Domnievame sa, že všeobecná výzva všetkým organizáciám vnútornej misie zo všetkých denominácií na jeden osobitný deň, kedy sa môžu zjednotiť všetky naše ženy vo vrúcnej modlitbe za vyliatie Ducha Svätého na našu prácu, by bola pre nás všetky dobrá. Váš list nás privádza k myšlienke, že niečo podobné by sa mohlo dohodnúť.“ Metodistický výbor dostal z viacerých sesterských cirkví kladnú odpoveď. Pri Výročnej konferencii súhlasilo celé metodistické spoločenstvo s ekumenickým modlitebným dňom. V októbri 1896 už odznela informácia o založení ekumenického výboru, ktorý je oprávnený zostaviť program bohoslužby. Ženy viacerých denominácií následne slávia ten deň už podľa programu vypracovaného presbyteriánskymi ženami.
V Londýne bol v r. 1894 založený Svetový zväz kresťanských mladých žien (YWCA). Z modlitebných spoločenstiev a starostlivosti o dievčatá vznikol v Anglicku a rôznych iných krajinách ekumenický Svetový spolok a čoskoro ďalšie odnože spolku po mnohých krajinách, aj nemecky hovoriacich. Misijné spoločenstvo žien v USA a YWCA si boli blízke a z oboch spoločenstiev vyšli neskôr vedúce ženy kresťanskej práce, napr. v Japonsku, Indii, Holandsku, Južnej Afrike.
V Kanade začali ženy anglikánskej cirkvi v r. 1895 s Dňom spoločných modlitieb za misiu a následne aj metodistické ženy. „Svetový modlitebný deň je dieťa misijného hnutia; jeho matkami boli misijné práce žien rôznych konfesií na našom kontinente“ (z histórie SDM od Ruth Soward). Až presbyteriánske ženy však priznali po uvedení svojho každoročného modlitebného dňa 1916 jeho nadkonfesijný význam. To viedlo časom k vytvoreniu medzicirkevnej rady žien Kanady, ktorá ďalej organizovala SDM.
Prvý ekumenický „Deň pokory a modlitieb“ zorganizovali v New Yorku v posledný februárový piatok r. 1897 ženy angažované v domácej misii zo šiestich denominácií: baptistickej, presbyteriánskej, kongregacionalistickej, slobodnej baptistickej, Spojených bratov a Kresťanskej cirkvi. Dátum sa v nasledujúcich rokoch rôzne menil. Presbyteriánsky Výkonný výbor zmenil v r. 1897 svoj názov na „Práca žien v domácej misii“.
Misijná práca žien získala doteraz najväčšie uznanie a verejne sa predstavila pri veľkej Ekumenickej misijnej konferencii v New Yorku v r. 1900. Prípravu podujatí žien prevzal Výbor svetovej misie. Abbie Child bola členkou výkonného výboru konferencie. Na tejto desaťdňovej konferencii sa zúčastnili tisíce žien z 41 spoločenstiev, ako aj zástupkyne misijných spoločností iných krajín. Vrcholom medzi mnohými referátmi bol podmaňujúci príhovor mladej Indky Lilavati Singh, žiačky a neskôr nasledovníčky Isabelly Thoburn, jednej z dvoch prvých vyslaných misionárok v r. 1869 metodistickými ženami. Svetový výbor sa po diskusii uzniesol, že bude každoročne vydávať študijnú literatúru ako dôležitú výchovnú pomôcku, a hneď v nasledujúcom roku vyšiel prvý zväzok „Via Christi“ od Louise Manning Hodgkins, dejiny misie od apoštolskej doby po prítomnosť.
Po smrti Abbie Child v r. 1902 prevzala predsedníctvo Lucy Waterbury a viedla výbor 28 rokov. Hneď v nasledujúcom roku bol ustanovený študijný výbor. Bol zodpovedný za výber ročnej témy, voľbu autoriek a uverejnenie. Nasledovali ďalšie výbory – na východe a strednom západe – pre letné konferenčné kurzy, ktorých práca bola tiež dôležitým krokom na ceste k vytvoreniu „Rady žien pre domácu misiu“ v r. 1908. Z týchto letných škôl vychádzala inšpirácia a uvedomenie si konkrétnej spolupatričnosti, ktorú ani nemožno dostatočne vysoko hodnotiť. Neskôr potom úzko spolupracovali ženy domácej a zahraničnej misie na svojich študijných úlohách. Na báze modlitebného dňa, štúdií a iných projektov vznikali rastúce ekumenické skupiny žien a v r. 1908 sa uzniesli ženy 9 denominácií na založení Rady žien. Do novo zvoleného výboru je začlenený Výbor modlitebného dňa za predsedníctva Alice M. Guernsay, metodistky. Ženy rôznych denominácií sa striedali pri organizovaní a zostavovaní programu podľa abecedného poriadku cirkví a pri pozývaní ďalších žien na prípravu. Napokon v r. 1918 otvorila Rada žien v New Yorku vlastnú kanceláriu.
Svetovú misijnú konferenciu v r. 1910 v Edinburgu považovali všeobecne za vrchol dovtedajšej svetovej misie a za východisko ekumenického hnutia, z ktorého vznikli tri najdôležitejšie zväzky: 1. Medzinárodná misijná rada (1925), 2. Hnutie pre praktické kresťanstvo (1925), 3. Hnutie pre vieru a poriadok (1927). Nikde sa však nespomína oficiálna i neoficiálna prítomnosť niekoľko sto žien, ani založenie prvého Svetového misijno-ekumenického výboru, hoci v prípravnej komisii konferencie pôsobila Helen Barrett Montgomery.
O niekoľko mesiacov nasledovali ďalšie významné misijno-ekumenické podujatia – päťdesiate výročie Spoločnosti žien pre zahraničnú misiu a desaťročie od vzniku Centrálneho výboru, slávené na mnohých miestach v Amerike. Každým podujatím rástli miestne skupiny, lebo zúčastnené ženy pri tejto príležitosti poznali, čo môžu dosiahnuť v rámci takéhoto hnutia. Na poslednom zhromaždení v New Yorku panovalo veľké oduševnenie a po záverečnej reči p. Montgomery dosiahla zbierka 1 030 000 libier, z čoho smerovalo najviac na kresťanskú univerzitu pre dievčatá v Ázii. Dôležitejší však bol prírastok nových členov. Účelom osláv bolo, aby sa kresťanské ženy Ameriky dozvedeli, čo sa už dosiahlo prácou v zahraničnej misii, ďalej o potrebách týchto žien a možnostiach, ktoré môžu napĺňať zasa iba ženy. Podľa Lucy W. Peabody (od r. vydatá za H. Peabodyho): „Ovocím výročných osláv bola radosť - z oduševnene zvestovanej „radostnej zvesti“; jednota – raz Pán prosil, „aby všetci jedno boli“; odvaha – preberať na seba úlohy, na aké by sa v minulosti vôbec nepodujali; vedomosti – záujem o prácu a štúdium, z čoho plynie lepšie poznanie pomerov a biedy sveta. Modlitba vo viere je ovocím konára, ktorý vyrastá v naprostej blízkosti kmeňa večnosti. Mohli by sa sláviť tieto výročia bez modlitby? To je nepredstaviteľné! Preto kladieme všetko ovocie, ktoré sme zožali, vďačne k nohám Pána žatvy...“.
Na ekumenickej konferencii vo Filadelfii predložila Lucy W. Peabody návrh na „Spolok práce žien pre zahraničnú misiu v Sev. Amerike“. Výbor bol poverený ďalším vývojom navrhnutej organizácie a začal pracovať od r. 1912. Do jeho činnosti patrilo vydávanie časopisu raz za štvrťrok, zodpovednosť za letné školenia a úzka spolupráca s Ústredným výborom. Ako ďalšie „ovocie“ vznikol spoločný modlitebný deň pre zahraničnú misiu, prameniaci z dlhoročne praktizovaných modlitieb miestnych skupín žien. Na prelome rokov 1913/14 sa vybrali Lucy W. Peabody a Helen Barrett Montgomery našesťmesačnú cestu po svete, inicionovanú Ústredným výborom za účelom preskúmať pomery žien na východe. Hneď na začiatku cesty ich prijala holandská kráľovná Wilhelmina, ktorej odovzdali dovtedy vydané knihy. Kráľovná neskôr patrila spolu s dcérou Julianou k pravidelným návštevníčkam bohoslužieb SDM. V Holandsku a potom ďalej v Barme, Číne a Japonsku absolvovali vyčerpávajúci program pri spoznávaní škôl a univerzít všetkých denominácií, mnohých misijných staníc a pri získavaní ich výchovných koncepcií. Navštívili napr. v r. 1887 zriadenú metodistickú univerzitu Isabellou Thoburn v Lucknowe v sev. Indii a dve unionistické vysoké školy v Pekingu. Študovali špecifické podmienky krajín a ich osobitné želania. Všade sa presvedčovali o nutnosti, aby tu bolo viac vzdelaných ľudí. O svojej ceste referovali na Medzikonfesijnej konferencii v New Yorku v r. 1915. Po desaťročia potom smerovala väčšia časť amerických zbierok SDM na školstvo v zahraničí.
Snahu žien po zjednotení modlitebných dní za domácu misiu a zahraničnú misiu zabrzdilo vypuknutie 1. svetovej vojny s mnohými novými požiadavkami, takže sa obidva dni slávili paralelne. Až v r. 1919 bol navrhnutý spoločný dátum na prvý piatok pôstneho času. Spoločný modlitebný deň uskutočnili ženy v Kanade až o rok neskôr kvôli španielskej chrípke, ktorej podľahlo 1918/19 vo svete 20 až 40 miliónov ľudí.
Prvou predsedníčkou spojeného výboru sa stala Alice M. Kyle. Za rast SDM prevyšujúci všetky očakávania možno ďakovať neúnavnému nasadeniu sekretárky Florence E. Quinlan a jej spolupráci so zodpovednými členkami Výboru a s mnohými miestnymi skupinami žien. Pozvanie so štvorstranovým bohoslužobným poriadkom pre rok 1920 vyšlo v 150 000 výtlačkoch, ktoré boli rozdelené tak, aby sa dostali do každého mesta i na vidiek. Ozvena na prvý spoločný modlitebný deň bola neočakávane veľká.
V nasledujúcich rokoch sa začali prípravy na začlenenie programu pre deti a mládež. Hospodárska situácia bola čoraz ťažšia, najmä v povojnových krajinách, pre ktoré sa usporadúvali pomocné akcie. V r. 1923 prehovorila Helen B. Montgomery na zhromaždení Svetového baptistického zväzu v Štokholme, ktorý podporuje nemocnicu v Lodzi a detský domov u Prahy, oba pomenované Peabody-Montgomery.
V r. 1924 vyslovila Lucy W. Peabody na konferencii Zväzu práce žien pre zahraničnú misiu svoj sen o svetovom spojení kresťanských žien, ktorý ju sprevádzal už od cesty v Indii. Kresťanské ženy všetkých krajín majú byť rovnoprávnymi členkami a prispievať k rozvoju kresťanstva vo svete a vo vlastnej krajine. Takmer súčasne predniesla podobný sen kórejská študentka Helen Kim, čo viedlo v r. 1939 k založeniu Svetového zväzu metodistických žien. Rovnakú myšlienku si osvojili ženy v iných krajinách. Takýto úmysel sa šíril ako iskra.
Na mnohých miestach Ameriky vznikali ekumenické skupinky s rôznym názvom, ale s rovnakým cieľom: za zlepšenie školstva, práva menšín, proti rasizmu a za mierovú výchovu detí. Výsledky zbierok posielali na spoločné projekty do New Yorku. Rada žien pre domácu misiu a Zväz práce žien pre zahraničnú misiu urýchľovali zriadenie spoločného výboru a stanov. Pri spolupráci zdôrazňovali aj duchovnú dimenziu ekumenických spoločných záverov. Pri Výročnom zhromaždení v Buffalo 30. mája 1928 hovorila Mrs. F. H. Silverthorn, ktorá sa práve vrátila z konferencie v Jeruzaleme, o predstave vynikajúcej spolupráce univerzálnej cirkvi pre spoločný cieľ a želanie, totiž konať Jeho vôľu a šíriť Jeho kráľovstvo vo všetkých oblastiach ľudského života a po celom svete.
1. júna 1928 sa stretol Národný výbor kresťanských žien (USA) na svojom prvom zasadaní. Za predsedníčku zvolili Mrs. John Ferguson, ktorá potom prehovorila do rozhlasu na tému: „Výsledok spolupráce kresťanských žien Ameriky“.
Medzitým sa začiatkom roka 1926 zaoberal aj ekumenický Výbor amerických žien pre zahraničnú misiu myšlienkou založiť Svetový deň modlitieb. Rozoslali listy všetkým misionárkam a spoločenstvám žien doma i v zahraničí s výzvou, aby sa zapojili do SDM a návrh ďalej šírili. Vedenie Spoločenstva žien pre zahraničnú misiu Episkopálnej metodistickej cirkvi sa rozhodlo zapojiť sa do tohto hnutia. Zovšadiaľ prichádzali tiež oduševnené súhlasy s „Výzvou k modlitbe“ na 4. marec 1927 a Mary Hough k nemu napísala program bohoslužby na tému „Preto sa modlite“. Na posilnenie Výboru svetového dňa modlitieb, ktorého predsedníctvo sa doteraz ročne striedalo, menovali spoločnú predsedníčku. Tak sa stala Mary Hough z Daytonu (Ohio) zo Zjednotenej bratskej cirkvi, predtým misionárka v Afrike, začiatkom roka 1927 prvou predsedníčkou Výboru SDM a bola ňou až do r. 1933.
Tak sa slávil 4. marca 1927 prvý Svetový deň modlitieb. Ozvena bola neočakávaná a neprekonateľne veľká. Vyšlo a rozoslalo sa asi dvestotisíc výtlačkov, nerátajúc preklady do iných jazykov. Početné ohlasy prichádzali z Indie, Barmy, Číny, Kórey, Japonska, Južnej Ameriky, Afriky, Sýrie, Európy, Karibských ostrovov, Kanady a Spojených štátov. Prvá správa z Európy prišla z mesta Lodz v Poľsku, kde sa zišli ženy hovoriace po poľsky, nemecky, rusky a česky. V nadväznosti na SDM poslali pozývací list Mrs. Geil a Mrs. Ferguson pre ženy vo V. Británii, Nemecku, Škótsku, Írsku, Francúzsku, Švajčiarsku. Maďarsku, Južnej Afriky, Novom Zélande a Austrálii.
Pri výročnej schôdzi Zväzu práce žien pre zahraničnú misiu v januári 1928 medzi iným padol návrh, aby sa vynechali slová „pre zahraničnú misiu“. Prijal sa tak jednoduchý názov „Svetový deň modlitieb“. Téma SDM 24. februára 1928 bolo „Búrať hranice“ a vyvolalo nevídane silné hnutie na prekonávanie prekážok konfesijných a rasových, ale aj národnostných, rečových a vzdelanostných. Z New Yorku hlásili už účasť aj katolíckych žien.
Ženy z Kórey sa vyjadrili, že radostným očakávaním bola myšlienka na obrovskú reťaz modlitieb, ktorá obopína zemeguľu. Modlitebnou výzvou SDM 1928 bol týždenný cyklus modlitieb za Svetovú misijnú konferenciu v Jeruzaleme s jednotlivými témami na každý deň: Za jednotu misijného ducha; za jedného ducha modlitieb; ducha služby; ducha jednoty; dar výkladu; odvážne svedectvá pri morálnych a sociálnych problémoch; hlbšie poznanie Boha.
Konferencia Svetovej misijnej rady v Jeruzaleme v r. 1928 bola ďalším míľnikom v análoch dejín misie, ako konferencia v Edinburgu v r. 1910. Zúčastnilo sa tu 251 delegátov, z toho 42 žien. Po prvý raz zastupuje 52 delegátov mladé cirkvi z Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky. Dve zhromaždenia delegátok slúžili na výmenu skúseností z rôznych pracovných oblastí, odsúhlasenie účinných postupov na konferencii a na dohovor o spolupráci pri SDM. Došlo k dohode a dokázaní celosvetovej účasti kresťanských žien ako zväzku jednoty medzi ženami sveta. Za predsedníčku si zvolili ženy z Ameriky, Kanady, Anglie, Škótska, Švajčiarska a Holandska barónku van Boetzelaer van Dubbledam. Miestne Aziatky prišli vo svojich domorodých krojoch a vniesli do zhromaždenia veľa pestrosti.
Jeruzalem sa stal rozhodujúcim impulzom pre účasť na Svetovom dni modlitieb. Východ a západ sa navzájom potrebujú. Údy Kristovho tela sa nemôžu rozdeľovať. Dosiahla sa túžba po spolupatričnosti členov: Spoločnými modlitbami zachovávať túto jednotu a spoločne budovať, čierni a bieli, hnedí a žltí, túto novú zem, v ktorej prebýva spravodlivosť. Veľkosť tohto poverenia si vyžaduje naše najväčšie sebazaprenie a nasadenie všetkých duchovných a duševných síl. Zvesť z Jeruzalema je nádherná a presvedčivá. Ženy túto myšlienku preniesli do svojich krajín.
V nasledujúcom roku sa už slávil SDM v 30 krajinách, medzi nimi aj v Európe, a to v Nemecku, Rakúsku, Švajčiarsku, Holandsku, Poľsku, Maďarsku, V. Británii a Škótsku. Po prvý raz bol v USA vytlačený plagát SDM a počet pripájajúcich sa krajín stále rástol. Svetová misijná rada zasadala od 4. - 22. júla 1932 v Herrnhute na počesť 200 ročného jubilea Bratskej misie. Tu sa tiež stretli delegátky dvakrát, hovorili o budúcnosti SDM, najmä o vytvorení Svetového výboru SDM.
V r. 1938 sa stáva predsedníčkou Výboru SDM Margaret Applegarth až do r. 1946. V tomto období sa veľmi zlepšil obsah aj rozsah materiálov k SDM a do Výboru patria aj ženy z čínskych, japonských, čiernych a indiánskych skupín obyvateľstva, z Indie a 25 žien, zastupujúcich rôzne denominácie a oblasti USA.
Počas druhej svetovej vojny musela prestať verejná činnosť v mnohých krajinách, najmä v Európe. Po jej skončení nastúpila v Amerike vlna výnimočnej pomoci pre krajiny zničené vojnou na celom svete; medzi inými aj pre ČSR. Nastúpila všeobecná túžba po zmierení, ktorej sa ujímal aj SDM.
V r. 1948 pri príprave valného zhromaždenia Svetovej rady cirkví v Amsterdame vznikli štúdie o živote a práci žien v cirkvi v USA a v mnohých iných krajinách, podľa ktorých sa takmer všade slávi SDM. Pre mnohé ekumenické rady je to jediné spoločné podujatie, ktoré sa medzitým dostalo do 92 krajín v r. 1950. Mnohé krajiny si žiadajú rozšíriť prácu o bohoslužbu pre deti a o filmy (dnešné DIA série). Pri 75. výročí sa SDM slávil modlitbami už v 145 krajinách.
Rok 1967 priniesol ďalší dôležitý krok vo vývoji medzikontinentálnej práce SDM. Ženy zo 42 krajín, ktoré sa stretli v Andersone (Indiana, USA) vypracovali plán na založenie Medzinárodného výboru SDM. V nasledujúcom roku sa stretlo 33 žien z 23 krajín vo Švédsku, ustanovili tento výbor a ním uznesené základné úlohy platia dodnes. Termín SDM bol ustálený a stanovený na prvý marcový piatok. Ženy, ktoré zastupujú jednotlivé výbory, sa stretávajú raz za štyri roky. Vymieňajú si skúsenosti, vyberajú témy i krajiny, ktoré pripravia program bohoslužieb pre nasledujúce obdobia, zvolia nový výkonný výbor, zostavia rozpočet podľa výšky príspevkov národných výborov, spoločne uvažujú o ďalších spôsoboch rastu hnutia, a hlavne sa modlia. Medzinárodný výbor SDM zasadal v roku 1970 v Bangkoku (Thajsko), 1974 v Cuernavace (Mexiko), 1978 v Lusake a Kitwe (Zambia), 1982 v Tutzingu (NSR), 1986 v Stony Point (Kanada), 1990 v Kingstone na Jamajke. Tohto zasadania sa už zúčastnila ako naša delegátka Miroslava Procházková. Predsedníčkou nového výkonného výboru sa stala Navamani Peter – metodistka z Indie. Nasledujúceho zasadania v r. 1995 v Melbourne (Austrália) sa zúčastnila Mária Kováčová a ďalších dvoch Ružena Dvořáková, a to v Kapskom Meste (Afrika) v r. 1999 a v r. 2003 vo Swanwicku (V. Británia), kde predsedníctvo prevzala Eileen King. Určili opäť témy a štáty, ktoré vypracujú programy na ďalšie štyri roky.
Symbol SDM navrhli írske ženy, ktoré vypracovali program SDM na r. 1982. Znázorňuje štyri kľačiace ženy - symbolicky do každej svetovej strany – okolo celej zemegule. Všetky tak spája vytvorený kríž. Každoročne ho používajú už vo vyše 180 krajinách. SDM je dieťaťom misijného hnutia, matkami boli Misijné práce žien na americkom kontinente.
Na slávenie SDM sú pozývaní všetci, muži, ženy i deti. To, že ženy zaviedli túto slávnosť, rozšírili ju a podnes uskutočňujú, má zvláštny význam. SDM vznikol uprostred ťažkostí života a mieri do stredu života, aj života cirkví. Zviditeľňuje ženy a ich problémy. Pomáha im, aby sa vyjadrili vo vnútri i mimo cirkvi. Uskutočňuje sa to neraz nezvyčajnými spôsobmi. Tak sa zaviedli napr. aj výstupy popri modlitbách. Angažovať sa môže iba ten, kto cíti zodpovednosť. A túto angažovanosť berú ženy vážne. Berú však vážne aj svoje sestry vo vzdialených krajinách. Dozvedajú sa o ich živote, ich starostiach. Prijímajú ich problémy z ich modlitieb a svedčia o svojej solidarite s trpiacimi prostredníctvom zbierok. To znamená, že naše ženy nadobudnú cez SDM kontakty s blízkymi i vzdialenými sestrami, cítia spojenie s nimi, učia sa chápať cudzie osudy. Znamená to však tiež, že sa učia z odvahy žien, ktoré žijú azda v neporovnateľne ťažších životných podmienkach, to, čo môže znamenať zvládnutie života vo viere.